Samota a priemernosť

Autor: Wendy Rachko | 5.12.2011 o 15:23 | (upravené 5.12.2011 o 15:39) Karma článku: 6,21 | Prečítané:  1031x

Nejaký filozof povedal, že je viac sám keď je medzi ľuďmi, než keď je naozaj sám. Môžeme sa skutočne cítiť viac sami medzi ľuďmi, než keď sme naozaj sami? Ľudí so schizoidnou či inou poruchou obviňujeme týmito nálepkami len preto, že sa stránia iných ľudí a len preto, že sa vymykajú priemeru.

Nemyslím si že to je „normálne“, len sa zamýšľam nad povrchnými zoskupeniami ľudí. Naozaj je normálny len ten, ktorý nevie ? Nevie, že je rovnako tak sám v zoskupení ľudí ako sám so sebou? Alebo je normálny len ten, čo pozerá správy, seriály, dianie v spoločnosti, diskutuje o tom, zapája sa, je „v dianí“? Alebo ten čo pochopil tento svet, pochopil svoju samotu, nedostatky, povrchnosti a cez to všetko tu dokáže ďalej žiť? Nuž ak áno, potom je normálny len ideálny človek. A existuje taký? Mnohí by povedali, že nie, možno aj všetci. Ten človek orientovaný viac do spoločnosti má zrejme ubraté z filozofovania a pochopenia života a jeho zmyslu a ten samotár večne filozofujúci má zas ubraté z normálnosti a teda vymyká sa priemeru. Áno, vychádza mi z toho, že tí podnetní ľudia pre mňa a myslím si, že aj pre mnohých ľudí, sú tu len krátko. Keďže nie sú normálni a vymykajú sa priemeru často toto onálepkovanie, túto zvláštnu pozornosť nezvládnu. A spolu s ňou zrejme aj tie vedomosti, skúsenosti, umelecké, filozofické zážitky. Sú tak múdri, že až musia odísť. Čo sa týka priamo mojich skúseností, pre mňa podnetné osoby, ktoré som stretla a mala som možnosť zažiť obohacujúce rozhovory, sú už dávno preč a keď nejaká taká osoba opäť príde, vravím si, že ak ju nezmietne priemer tak skončí na drogách. Ľudia, čo majú problémy sú mi blízki a tu sa nechtiac dostávam k motívu študovať psychológiu. Ľudia s depresiami, s problémami zaradiť sa do spoločnosti, sú práve tí ľudia, ktorí premýšľajú. Ako sa dá premýšľať tak aby sa nás to netýkalo? Aby sme z toho neboli frustrovaní, nešťastní? Remarque napísal niečo v tom zmysle, že čím viac vieme, tým sme slobodnejší a o to viac nešťastnejší. Rozumiem tomu teda tak, že najskôr sa tešíme, že sme na niečo prišli, premýšľame, filozofujeme nad životom a nad láskou a potom v tej slobode vnímania máme problémy niekoho stretnúť, kto by sa tiež prestal chcieť klamať. Ale čo ak? Čo ak sa takí dvaja stretnú? A čo potom s tým celým svetom? Možno budú dvaja vo veži zo slonoviny. Alebo nie, prečo zase utekať pred sebou samým. Čo ak aj schopnosť ľúbiť znamená spoznať sám seba a potom sa zmieriť so samotou? Držím palce osamelým a šťastným, ideálnym a nedokonalým.. Zmestime sa niekde do toho priemeru, ale vo vnútri si vážme svoju samotu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?