Slovenskému školstvu, slovenskému premýšľaniu, nie!

Autor: Wendy Rachko | 6.3.2013 o 23:51 | (upravené 6.3.2013 o 23:59) Karma článku: 6,43 | Prečítané:  906x

Nedokončená psychologička, zasnená, plná ideálov, písania, boja za vytrvalosť a nádej, že oni raz porozumejú. Dovolím si otvorenú kritiku voči zopár konkrétnostiam.

 

Na UCM v Trnave, som študovala štyri roky, zopár vyučujúcich sa bolo treba báť a chodiť na prednášky len kvôli prezenčným listinám, tými ďalšími len opovrhovať kvôli ich nedochvíľnosti  hlúposti a chaosu.

Bakalárky písané dva týždne pred obhajobou, ešte teplé pokladané na stôl s vyhorením, diplomovky chvíľami písané so zapálením, nakoniec odovzdané s vymysleným výskumom, ktorý trval až celý jeden večer.

Prezentácie rôznych tém študentom, z ktorých traja v prednej rade počúvajú a ostatní sú na facebooku.

Tí čo sa učia, chodia na čas majú nad sebou rodičov, ktorí ich limitujú peniazmi alebo pozornosťou  a láskou, no nakoniec aj tak nepracujú v odbore, ktorý vyštudovali. Keď idem kaderníčke dozviem sa, že je zastupovaná, pretože má štátnice, no s úsmevnými slovami od jej kolegyne som upozornená, že aj tak sa o chvíľu vráti, keďže nemá možnosť sa zamestnať. Áno niektorí by hneď začali riešiť Slovensko, politiku, možnosti aké tu sú.  Nemôžem neriešiť aj otázku: prečo toľko ľudí študuje čo ich vlastne nebaví? Prečo nebojujú za to čo chcú robiť? A teda: Bojujeme dostatočne?

A druhá otázka:  keď už bojujú prečo nie sú podporovaní? Škola je na nič, opakovala som svojim spolužiakom, urobte si ju pre titul, nejak tu vydržte a hlavne sa hláste do výcvikov. Mnohým sa nechcelo, niektorí už začali premýšľať, čo si vybrať. Je to však ťažké, zopár problémov som kvôli výcvikom mala, napríklad, keď som nemohla prísť na strachom motivované prednášky, na ktorých by chýbal môj podpis a naozaj som sa nechcela znížiť na toľko, aby podpis niekto za mňa sfalšoval, tak som na to párkrát doplatila negatívnym prístupom alebo zhoršenou známkou. Vyučujúce mali skôr tendenciu závidieť mi a báť sa ma, že im asi z toho Rogersa a Freuda vidím do hlavy. A to všetko namiesto toho, aby ma podporovali a tešili sa, že mám o tú prácu seriózny záujem.

Som znechutená z toho čo sa na tej škole deje, akí ľudia tam učia, ako na seba nechajú čakať na vydýchanej chodbe ako u lekára, pričom sa mnohí aj tak nedostanú na rad, znechutená z toho prístupu podľa sympatií, znechutená zo študentov, ktorí sú pasívni, poslúchajú ako heilujúci dav. Samozrejme aj tam je zopár výnimiek, vyučujúci, ktorí chodia na čas, robia hodiny zaujímavými a majú aj prítomnosť študentov bez kontroly a nátlaku. Lenže je veľmi smutné, že sa musíme týmto výnimkám tešiť. Prečo nie sú výnimkami negatívne postavy? Prečo tí, čo majú seriózny záujem to opúšťajú a odchádzajú so znechutením? Prečo však stále väčšina zostáva a podporuje tento systém?

Ja som sa rozhodla nielen skončiť so školou, ale i so Slovenskom celkovo, čo sa týka výcvikov, veľa som sa tam naučila a pochopila, no nechcem ich dokončiť, pretože som sa s podobnými vlastnosťami ako majú študenti stretla aj tam, tiež neférové dohody z pozície autority, na prednáškach ľudia, ktorí sa pýtajú ako použiť psychoanalýzu s človekom v kóme bez náhľadu do psychoterapie, bez pochopenia, že to nie je len o technike, no hlavne o porozumení a chuti s klientom pracovať.

Mám dosť! Snáď za pár rokov psychoterapeutka na opačnom konci planéty. Začínam odznova. A tým, čo tu chcú zostať, prajem veľa sily a slobody.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?