Zatiaľ konkrétnou otázkou by bolo: Dokážeme si predstaviť, že si sami zabijeme prasa a odložíme si ho na obed? Alebo pre mnohých trochu iná situácia, že si ho dáme na obed už o chvíľu?
Dokážeme si sami zabiť zviera či ľahšie sa nám čelí vedomostiam o tom, v akých podmienkach zvieratá žijú a sú týrané? Pre väčšinu je to asi ľahká odpoveď. Zrejme niečo na ten spôsob, že predstava zabitia vlastnými rukami sa ťažšie zahmlieva pred sebou ako informácie prichádzajúce z diaľky o iných, ktorí niekomu/ niečomu ubližujú. A tu sme sa ocitli vo zvláštnosti neexistencie času- druhá svetová vojna nebola, no stále iným spôsobom beží, to ale chápeme aj v iných problémoch čo sa na svete/ na Slovensku dejú, napr. politika, nacionalizmus, rasizmus a pod. Áno, deje sa to aj s podporovaním zabíjania zvierat. Dotýkame sa tu rozptýlenej zodpovednosti, ktorá je výrazná v mnohých psychologických experimentoch. Napadol mi však experiment skôr na tradíciu. Známy experiment, ktorý nás niečo učí o našom konaní, bol realizovaný s opicami v klietke. Na vrchole klietky mali banán a vždy, keď sa ho pokúsila jedna z opíc vziať, bola potrestaná. Do klietky, boli postupne pridávané nové opice, ktoré nezažili trest z vonku, no vždy, keď sa niektorá pokúsila zobrať banán, ostatné opice ju strhli. Nakoniec boli v klietke už len nové opice, ktoré nechodili pre banán. Môže byť aj zabíjanie zvierat tradíciou, nad ktorou sa už nepremýšľa?
Premýšľame nad tým, keď zabíjame? Premýšľame nad tým, keď svojim konaním zabíjanie podporujeme a zároveň sme proti? Riešime si naše rozpory? Pomáha nám autorita, tradícia, racionalizácia? Nepomáha! Snáď len na malú chvíľu, ktorú si musíme umelo vyvolávať v každý moment, keď sa sebe, inému človeku alebo zvieraťu pozeráme do očí!
Vyzerá to na veľkú únavu s rozpormi v sebe. Tak buď predídeme únave alebo ňou zaplavíme celý náš život.
